3. Čnosti

3. Čnosti

3. Čnosti

selogan tim tam - Ciele:
a.    Náučný cieľ: Vysvetliť podstatu čností a poznať základné členenie čností. Charakterizovať kresťanské povolanie k svätosti a poznať životy niektorých svätcov.
b.    Výchovný cieľ:  Na príkladoch zo života Panny Márie a svätcov získať hlbší záujem o svätosť života.

Obsah:
I. POJEM ČNOSTI A ICH VÝZNAM (1)
II. CHARAKTERISTIKA ČNOSTÍ.
III. HISTORICKÝ POHĽAD NA ČNOSTI (1)
IV. BIBLICKÝ POHĽAD NA ČNOSTI (1)
V. ROZDELENIE ČNOSTÍ:
1.    ĽUDSKÉ – KARDINÁLNE ČNOSTI:
A.    rozvážnosť
B.    spravodlivosť (1)
C.    sila
D.    miernosť (1)
2.    BOŽSKÉ – TEOLOGÁLNE:
A.    viera (1)
B.    nádej (1)
C.    láska (1)
3.    DARY A OVOCIE DUCHA SVÄTÉHO (1)
VI. POVOLANIE K SVÄTOSTI: Panna Mária, príklady zo života svätých (1)






I.     Čnosti – pojem a význam
Cieľ: Objasniť pojem čnosti, rozdiel medzi zvykom a návykom, vplyv čností na utváranie charakteru, neresť.

Z predchádzajúcej časti je zrejmé, že na Božie volanie môže človek vo svojej slobode odpovedať dvojako. Ak odpovedá kladne, hovoríme o dobrom skutku (ak je človek v stave milosti, tak aj o záslužnom). Ak odpovedá negatívne, hovoríme o zlom skutku alebo hriechu.
Jednotlivý dobrý alebo zlý skutok však ešte nehovorí spoľahlivo o celkovom mravnom charaktere človeka, lebo môže vybočovať z rámca zvyčajného konania. Až séria dobrých alebo zlých skutkov odhaľuje mravný profil človeka. Ak človek nemieni konať dobro len „jednorazovo“, občas alebo príležitostne, ale chce, aby sa dobro stalo jeho trvalým postojom, hovoríme o čnosti. Čnosť (gr. arété, lat. virtus) je totiž pevný, trvalý postoj, ustálený sklon, náklonnosť konať dobro. Iná definícia čnosti hovorí jednoducho, že je to trvalý návyk konať dobro. Slovo návyk však nemusí byť práve najvhodnejšou charakteristikou, i keď je lepším výrazom ako zvyk. Čnosť totiž nie je zvyk. Zvyk je ustálený spôsob správania, vzniknutý pravidelným opakovaním istej činnosti, no pre zvyk je charakteristická istá automatickosť, alebo aj bezmyšlienkovitá mechanickosť. Podobne návyk sa často spája s negatívnym významom (návykové látky). Preto sa niektoré definície vyhýbajú slovo návyk. Čnosť si však vždy vyžaduje slobodné rozhodnutie a nikdy sa nekoná automaticky. Asi najvhodnejším obrazom pre ňu je prirovnanie k fyzickej kondícii športovca alebo umeleckej schopnosti hudobníka. Takáto forma alebo kondícia sa nezíska bez námahy (na rozdiel od zvyku) a treba si ju stále udržiavať. Keď je človek „vo forme“, pomerne ľahko dosahuje dobré výkony, no keď prestane trénovať alebo cvičiť, formu stratí a dosiahnutie dobrého výkonu ho stojí oveľa viac námahy. Nestratí ju úplne, nejaké stopy v človeku zostanú, len ju musí opätovne nadobudnúť. Aj čnosť môže človek stratiť, keď začne dobro zanedbávať.
Opakom čnosti je neresť. Na rozdiel od čnosti o neresť sa netreba usilovať, stačí opakovať zlé skutky určitého obsahu a človek dospeje k zlému návyku. Úsilie potom treba vynaložiť na prekonanie neresti.
Čnosť teda dáva človekovi silu, aby konal dobro, ľahšie prekonával prekážky, vládol nad sebou a bol príkladom pre iných.
Treba sa ešte vyhnúť mylnému pojmu čnosti, ktorý ju vníma ako nejakú vlastnosť, ktorú človek „má“. Pri čnostiach nejde o vlastnosti, ktoré sa človekovi pridávajú, ale o neho samého. Nehovoríme, že človek má čnosť viery, nádeje a lásky, ale že verí, dúfa, miluje. Podobne je človek napr. skromný, verný, pravdovravný, ochotný... Akú čnosť pestuje, takým je, to sa stáva jeho charakteristickou črtou, „poznávacím znamením“.
Čnosť teda predstavuje najvyšší stupeň ušľachtilej ľudskosti. Žiť čnostne znamená žiť v zhode s prirodzenosťou, t.j. rozumom a mravným poriadkom.
V stredoveku bol vzorom čnostného človeka rytier – ochranca slabších, najmä žien a detí, bojovník za spravodlivosť, skladajúci prísahu vernosti, že tieto zásady neporuší.

Podnety na dialóg: Je rozdiel medzi zvykom a návykom? Oslabuje zvyk ľudskú slobodu? A čo trvalý postoj, vedomý návyk? Možno ohodnotiť charakter človeka na základe niekoľkých jeho rozhodnutí? Prečo dokážeme vyhlásiť, keď sa dozvieme o niekom, kto je v podozrení z niečoho zlého, že „ja tomu neverím, ja ho poznám!“? „Nosia“ sa ešte dnes čnosti? Je vôbec rozumné usilovať sa v dnešnej dravej dobe o čnosti? Môže byť asertivita, sebapresadzovanie, ambicióznosť čnosťou? Nakoľko v tom má hrať rolu aj ohľad na druhých? Neobmedzí tým človek svoj možný kariérny rast? A čo svoj rast v láske? Je možné to skĺbiť?

Bibliografia:
Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1803-1804.
Günthör, A., Morálna teológia 1/b. SÚSCM, Rím 1988, s. 169-170.
Skoblík, J., Přehled křesťanské etiky. Karolinum, Praha 1997, s. 110-112.
Tondra, F. , Morálna teológia I. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spišské Podhradie 1994, s. 181-189.





II. Charakteristika čností
Cieľ: priblížiť vlastnosti čností, podnietiť samostatné uvažovanie o ich vlastnostiach, priblížiť históriu čností v antike, pripraviť na porovnanie s biblickým chápaním čností.
Pre čnosti je charakteristické, že:
1.    Spočívajú uprostred dvoch krajností. Sú zlatou strednou cestou. Napr. štedrosť stojí v strede medzi lakomstvom a márnotratnosťou, zdravé stravovanie medzi odmietaním jedla a prejedaním, odvaha medzi bojazlivosťou a opovážlivosťou, vernosť medzi nevernosťou a žiarlivosťou atď.
2.    Medzi sebou navzájom súvisia – ak sa človek usiluje o jednu čnosť, získava aj ďalšie, ak sa prestane o niektorú snažiť, stratí aj iné.
3.    Nie sú u človeka stále v rovnakom stupni – zodpovedajú jeho mravnému vývoju a jeho osobnej snahe (buď rastú alebo sa strácajú, môžu rásť rýchlejšie alebo pomalšie).
4.    Líšia sa aj intenzitou (tak ako hviezdy svojím jasom), hoci všetky sú vznešené. Tak napr. osobitne sa cení rozumnosť (dnes napr. u tých, ktorí sú zodpovední za správu verejných vecí), čistota sa zvykne označovať ako anjelská čnosť, apoštol Pavol hovorí, že najväčšou je láska (1 Kor 13).


Podnety na dialóg: Vymenujte ďalšie čnosti a ich extrémy. Nájdite súvislosť medzi príbuznými čnosťami. Všimli ste si za určité obdobie zmenu v charaktere niektorých ľudí (rodičov, súrodencov, učiteľov, politikov, celebrít...)? Ktoré čnosti sa cenili kedysi a ktoré dnes?

III.    Historický pohľad na čnosti
U Homéra čnosť vyjadruje telesnú zdatnosť atléta, vojaka alebo vodcu. Prvé miesto medzi čnosťami preto pochopiteľne zaujíma statočnosť. V gréckej obci sa veľmi oceňovala spravodlivosť a politické priateľstvo. Stoici zas vyzdvihovali vyrovnanosť, nevášnivosť.
Sokrates videl cestu k čnosti vo vzdelaní. Platón priraďoval tri čnosti každej duši: múdrosť duši rozumovej, statočnosť duši citovej a činorodej a umiernenosť duši pudovej. Na ich čelo staval spravodlivosť. Tak vznikla preslávená schéma štyroch základných čností.
Aristoteles upozorňoval na potrebu nácviku čnosti a videl ju ako stred medzi dvoma krajnosťami.
V gréckej filozofii vôbec pojem čnosť (areté) niesol antropocentrickú pečať, pretože bol zameraný najmä na formáciu čestného človeka a dobrého občana.

Bibliografia:
Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1803-1804.
Günthör, A., Morálna teológia 1/b. SÚSCM, Rím 1988, s. 185-187.
Skoblík, J., Přehled křesťanské etiky. Karolinum, Praha 1997, s. 110-112.
Tondra, F. , Morálna teológia I. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 181-192.


IV.    Čnosť podľa Sv. písma
Cieľ: Práca so Sv. písmom, priblíženie judaistického a kresťanského pohľadu na čnosť, konfrontácia s antickým chápaním čnosti, konfrontácia so súčasným chápaním čnosti.

Starý zákon nepozná pojem, ktorým by sa označovala čnosť. Pozná však príbehy čnostných ľudí (Abrahám, Jozef, Mojžiš, Rút, Tobiáš, Judita..). Očakávanie Mesiáša sa spája s nastolením spravodlivosti. V múdroslovných knihách však (pod vplyvom helénskej kultúry a na základe dialógu s ňou) možno natrafiť na grécke ideály čnosti: „Ak niekto miluje spravodlivosť, nech vie, že dielom múdrosti je čnosť; tá učí miernosti a rozvahe, spravodlivosti a sile...“ (Múd 8,7).
Nový zákon: ani evanjeliá nepoužívajú pojem čnosť, spomínajú však čnostných ľudí: rodičia Jána Krstiteľa Zachariáš a Alžbeta sú označení ako spravodliví pred Bohom a bezúhonní (Lk 1,6), podobne Máriin manžel Jozef je „človek spravodlivý“ (Mt 1,19).
Ježišova reč na vrchu však implicitne hovorí o čnostnom človeku, najmä jeho zmienka o dobrom strome, ktorý prináša dobré ovocie, a zlom strome, ktorý prináša zlé ovocie (Mt 7, 17-18). Je to obrazné vyjadrenie charakterovej stálosti. Podobne nasledujúca stať „Nie každým, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale kto plní vôľu môjho Otca“ je jasným vyjadrením toho, čo dnes označujeme ako osobná integrita. Ide teda o bytostné zameranie človeka na Boha, na dobro.
Apoštol Pavol, hoci dobre poznal grécku kultúru, používa slovo čnosť (areté) len raz: Flp 4,8. Druhýkrát je pojem čnosť použitý v 2 Pt 1,5. Pavol však viackrát uvádza tzv. katalógy čností (Gal 5,22; Ef 5,9; Kol 3,12; 1 Tim 6,11; tiež už spomenutý 2 Pt 1,5-7), ktorým zodpovedajú zoznamy nerestí (Rim 1,21-31; 1 Kor 5,10; 1 Kor 6,6; Ef 5,3-5; Kol 3,5-8; 1 Tim 1,9-10). Rozdiel medzi antickými čnosťami a kresťanským chápaním čností je v tom, že Sv. písmo výslovne tvrdí, že  majú pôvod v činnosti Ducha Svätého, že sú „ovocím Ducha“ (Gal 5,22).
Kristus však vyslovene upozorňuje na správnu motiváciu – ak niekto robí svoje dobré skutky len preto, aby ho ľudia videli a chválili, stáva sa pokrytcom (Mt 6,1-18). Takto by snahu o pestovanie čností viedla k samoľúbosti, pýche a povýšenectvu.

Podnety na dialóg: Čo myslí Ježiš pod dobrým stromom, ktorý nemôže prinášať zlé ovocie? Len nemožnosť zhrešiť? A čo pod zlým stromom, ktorý nemôže prinášať dobré ovocie? Že človek, ktorý je v hriechu, nie je schopný vykonať nič dobré? Dá sa nájsť nejaká podobnosť medzi gréckym a biblickým chápaním čností? Porovnajte niektorý katalóg čností a zoznam nerestí. Žijeme v Európe, ktoré vyrástla na gréckych ideáloch, rímskom práve a židovsko-kresťanskej tradícii - sú aj v dnešnej mentalite všetky považované za čnosti a neresti?

Bibliografia:
Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1803-1805.
Günthör, A., Morálna teológia 1/b. SÚSCM, Rím 1988, s. 171-174.
Skoblík, J., Přehled křesťanské etiky. Karolinum, Praha 1997, s. 114-115.
Tondra, F. , Morálna teológia I. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 181-192.

V. Rozdelenie čností
Cieľ: Základné delenie čností na ľudské a božské, bližšie každú jednu priblížiť, vzbudiť obdiv k nim a podnietiť záujem o ich praktizovanie

Čností je nesmierne veľa. Základné rozdelenie je podľa toho, či ich človek získava svojím úsilím (ľudské), alebo ich Boh vlieva do duše (božské).

1. Ľudské – kardinálne čnosti
Už grécka etika prišla na to, že okolo štyroch čností sa zoskupujú aj ostatné, preto ich nazvali základnými čnosťami. Sú to rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperantia). Kresťanská tradícia, ovplyvnená latinčinou, ich nazvala kardinálnymi čnosťami (z lat. cardo – veraje; lebo okolo nich sa „točia“, alebo na nich „visia“ aj ostatné čnosti). Našli svoje uznanie aj v Starom zákone: „A keď niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile“ (Múd 8,7).

A.    Rozvážnosť
Rozvážnosť (alebo niektoré označenia hovoria o múdrosti) je schopnosť konať rozumne, schopnosť rozoznať, čo je dobré, a zvoliť aj správne prostriedky. Nedá sa celkom stotožniť s inteligenciou, lebo rozvážnosť sa zameriava na etické konanie. Bezprostredne riadi úsudok svedomia. Zabraňuje zneužitie rozumu na zlé. Vďaka tejto čnosti sa aplikujú morálne zásady bez omylu a pochybností. Múdrosť je teda cieľom každého formovania svedomia, aby subjektívne rozhodovanie bolo v zhode s objektívnymi mravnými normami. Rozvážnosť uschopňuje človeka urobiť si úsudok aj o následkoch svojho konania.
Podnety na dialóg: Čo je to inteligencia? Ako sa meria? Je to to isté, ako informovanosť alebo encyklopedické poznanie? Ako by ste vystihli základný rozdiel medzi múdrosťou (rozvážnosťou) a inteligenciou? Je možné byť v dnešnom svete médií neinformovaný a pritom múdry? Čo sa myslí pod výrazom „zdravý sedliacky rozum“? Poukázať na paradox, že aj jednoduchý človek bez veľkého vzdelania dokáže byť rozvážny a charakterovo krásny, a geniálne inteligentný človek schopný až diabolskej zloby. Ako na vás pôsobí nerozhodný človek? A ako prefíkaný? Dá sa hodnotiť nepoctivý správca z evanjelia (Lk 16) ako rozvážny, múdry? Prečo ho potom dáva Kristus za vzor? Ako hodnotíte rozhodnutia na základe pocitov – „tak som to cítil/a...“? Treba vždy zvažovať aj následky, alebo treba ísť niekedy jednoducho „za hlasom srdca“?

B.    Spravodlivosť
Spravodlivosť je čnosť, ktorá dáva každému to, čo mu patrí. Je to trvalá vôľa dať každému jeho právo. Robí človeka schopným, aby rešpektoval práva druhého, a vnášal do ľudských vzťahov súlad. Spravodlivý človek sa vyznačuje priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania  voči blížnemu. Poučné je porovnanie s láskou, kde láska dáva to, čo je moje, spravodlivosť to, čo je druhého, čo je jeho. Spravodlivosť je minimom lásky, predsa však pokoj je ovocím spravodlivosti. Potreba rastu v čnosti spravodlivosti je vyjadrená v úvahe, že spravodlivosť dneška je láska včerajška, láska dneška je spravodlivosťou zajtrajška.
V súčasnosti nadobúda osobitný význam tzv. sociálna spravodlivosť. Sociálne spravodlivé je to, čo si vyžaduje spoločné dobro bez ohľadu na to, či je to už zakotvené v zákone, alebo nie. Spravodlivosť správne usmerňuje solidaritu, aby sa pomoc dostala naozaj k tým, ktorí sú znevýhodnení alebo bezmocní – nenarodení, telesne alebo duševne postihnutí, starí, chorí, zomierajúci, utečenci, cudzinci... So spravodlivosťou úzko súvisí otázka ľudských práv (prvýkrát sformulované počas Francúzskej revolúcie, osobitne vyjadrené Všeobecnou deklaráciou ľudských práv z r. 1948 – po skúsenosti s obrovskou nespravodlivosťou a zločinoch proti ľudskosti).
Porušenie spravodlivosti si vyžaduje nielen jej obnovenie, ale aj náhradu škody – podľa druhu a možností; inak pri útoku na život alebo zdravie (5. prik.), inak pri krádeži (7. prik.), inak pri poškodení dobrého mena (8. prik.).

Podnety na dialóg: Je spravodlivý „jánošíkovský postoj“? Prečo je potom taký príťažlivý a lákavý? Je spravodlivé brať bohatému len preto, že je bohatý, a dávať chudobnému len preto, že je chudobný? Sú to dostatočné kritériá? Ako by ste sa dnes pozerali na zhabanie prosperujúcej firmy v „národnom záujme“? (Poukázať na to, že znárodnenie po r. 1948 bola štátna veľkokrádež, jej dôsledkom bolo, že obrovský majetok bol „všetkých a nikoho“, že „sa nekradlo, ale bralo zo svojho“ a reštitúcie po rokoch sú často veľmi problematické.). Čo je to „konflikt záujmov“? Je materiálna nerovnosť nespravodlivá, ak niekto zbohatol poctivou prácou? Dá sa láska a solidarita prikázať? Nevedie to k opačnému efektu? Prečo tí, čo sa tvrdo dopracovali na úspešné posty, vedia podporovať chudobných a robia to adresne, a tí, čo len poberajú dávky bez námahy, sa stále cítia ukrivdení? Aké ľudské práva poznáte? Sú ľudské práva nemenné alebo sa s dobou menia (napr. právo na potrat, právo na eutanáziu)? Ako rozlíšiť ľudské práva a pseudopráva? (Napr. „právo dieťaťa narodiť sa ako chcené“ alebo „právo nenarodiť sa“ – sebecké túžby prezentované ako práva).

Bibliografia:
Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1805-1809.
Günthör, A., Morálna teológia 1/b. SÚSCM, Rím 1988, s. 169-198.
Skoblík, J., Přehled křesťanské etiky. Karolinum, Praha 1997, s. 112-114.
Tondra, F. , Morálna teológia I. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 239-248.


C.    Mravná sila
Mravná sila (statočnosť) je čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Dáva schopnosť premáhať strach, a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam. Najvyššou formou je vydanie svedectva mučeníckou smrťou. Postoj statočnosti uschopňuje človeka stáť si za svojím presvedčením i v situácii krajného nebezpečenstva. Statočnosť učí človeka vyrovnávať sa nielen s vonkajším nebezpečenstvom, ale aj so strachom. Mravná sila neznamená, že človek sa nesmie báť, ale že sa nemá nechať strachom premôcť.
Kresťan je dnes často vystavený požiadavke odvahy ísť aj proti prúdu – nebáť sa byť výnimkou uprostred mravného relativizmu, otvorene sa priznať ku Kristovi a Cirkvi, zastať sa Krista a Cirkvi, vedieť obhájiť život podľa Desatora, zniesť i posmech alebo pohŕdanie, byť pripravený aj na obvinenia z netolerancie a pod.
Ďalšou formou, v ktorej je dnes mravná sila často vyžadovaná, je tzv. občianska odvaha. Jej obsahom je verejne sa zasadiť za ľudské práva, poukázať na porušovanie zákonov, zastať sa marginalizovaných pred mocnými a priniesť pre to aj veľké obete (bl. biskup August Klemens von Gallen za Hitlera, Martin Luther King, arcibiskup Oscar Romero v Kolumbii, disidenti za komunizmu).
Ako čnosti príbuzné so statočnosťou sa uvádzajú vernosť, trpezlivosť, vytrvalosť.
Podnety na dialóg: Je aj strach Božím darom? Ako sa pozeráte na postoj „absolútneho nezávisláka“, ktorý si vždy robí po svojom a stojí za svojím? Mal Kristus niekedy strach? Viete sa vžiť do situácie prvých kresťanov, pre ktorých dať sa pokrstiť znamenalo automaticky riskovať svoj život? Čo vám hovorí občianska odvaha? Poukázať napr. na stalinskú éru, v ktorej prvý, kto prestal tlieskať po Stalinovom prejave, bol popravený. Ktorých bojovníkov za ľudské práva poznáte? Zachovali ste sa už niekedy zbabelo? Aké následky to malo?

D.    Miernosť
Miernosť je mravná čnosť, ktorá správne usmerňuje žiadostivosť človeka a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti. Najmä v konzumnej spoločnosti treba nájsť správnu mieru. Pri sebaovládaní sa spočiatku človeku zdá, že ide proti sebe samému a proti svojim prianiam; v skutočnosti ide o stanovenie hraníc bezuzdnému plneniu prianí. Ináč nás zotročí vlastná sloboda (alhokol, drogy, sexualita). Konkrétne oblasti, ktorých sa miernosť dotýka, sú jedlo a pitie, pohlavný pud, spoločenské uznanie, túžba po poznaní, boj za spravodlivosť, postoj k životnému prostrediu. Miernosť dnes patrí k umeniu prežitia ľudstva.
Príklad zo života českého saleziánskeho biskupa, kardinála Štěpána Trochtu, ktorý prežil tri koncentračné tábory (Terezín, Mauthausen, Dachau): keď Američania oslobodili 29. apríla 1945 Dachau s 1500 väzňami, väzňov odvšivavili a doviezli jedlo a šaty. Museli však v tábore zostať ešte asi mesiac. V tábore vypukol týfus. Mnohí vážne ochoreli, lebo si uškodili nemiernym jedením a pitím. Dr. Trochta na to poznamenal: „Nuž, nedokázali sa umŕtvovať.“ (Knittl, J., Kardinál Trochta. Mučedník. Signum unitatis, Vrchoviny 1991, s. 38.)
Podnety na dialóg: Čím je charakteristická konzumná spoločnosť? Čo sa myslí pod pojmom spotrebný tovar? Ekologické hnutia majú slogan „Zem nie je na jedno použitie“. Prečo? Nemáme v konzumnej spoločnosti tendenciu pristupovať aj k ľuďom ako „na jedno použitie“? Aký rozdiel je medzi budovaním kariéry a kariérizmom? Ako vám znie výraz umŕtvovanie? Má zmysel u mladých napr. zdržanlivosť aj v citových prejavoch? Ako vnímate reklamu, ktorá spája sexualitu takmer so všetkým – od čokolády cez motorový olej až po mobilný telefón? Keby ste neboli kresťanmi, ako by vám imponoval Ježiš Kristus ako Boží Baránok? Nebol by príťažlivejší titul Lev z kmeňa Júdovho? Vymenujte sedem hlavných hriechov – všetky sú vo svojej podstate dobrými a potrebnými tendenciami v človeku, len neovládnuté miernosťou.

Bibliografia:
Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1805-1809.
Günthör, A., Morálna teológia 1/b. SÚSCM, Rím 1988, s. 169-198.
Skoblík, J., Přehled křesťanské etiky. Karolinum, Praha 1997, s. 112-114.
Tondra, F. , Morálna teológia I. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 239-248.


2. Božské (teologálne) čnosti
Cieľ: priblížiť božské čnosti na obohatenie duchovného života, predstaviť, ako súvisia božské a ľudské čnosti.

Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach, ktoré uspôsobujú človeka, aby mohol mať účasť na Božej prirodzenosti. (Niekedy sa používa aj nie celkom správny výraz „teologické“ čnosti; lebo zatiaľ čo teológia sa zaoberá všetkými čnosťami, teda všetky sú „teologické“, teologálne čnosti sa bezprostredne vzťahujú na Boha.).Vďaka nim sme schopní vstúpiť do vzťahu s Najsvätejšou Trojicou.
Božské čnosti stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Sú zárukou prítomnosti Ducha Svätého v človeku. Sú tri: viera, nádej a láska.

VIERA            NÁDEJ            LÁSKA
Rozvážnosť        Mravná sila, miernosť        Spravodlivosť

A.    Viera
Viera je čnosť, ktorou veríme v Boha, ale aj Bohu (teda tomu, čo povedal a zjavil). Vierou veríme aj v Krista a v Cirkev, ale aj Kristovi a Cirkvi (teda tomu, čo nám prostredníctvom Cirkvi predkladá veriť a učí nás konať).
Sv. písmo nerozumie pod pojmom viera nejakú domnienku alebo presvedčenie rozumu. Hebrejský koreň aman (odtiaľ amen) znamená byť pevný, pridržiavať sa niečoho, a koreň batah znamená byť si istý, dôverovať. Veriť teda znamená cítiť sa v Bohu v bezpečí.
Viera sa týka celého človeka. Viera je preto realizáciou mravnosti. Viera v človeku môže zostať aj po hriechu (pokiaľ to nie je hriech odpadnutia od viery), no „viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,26). Živá viera je „činná skrze lásku“ (Gal 5,6).
Viera je odpoveď na Božie slovo a Božiu lásku. Úprimne veriaci sa cíti v celej svojej existencii ako obdarovaný Bohom. Cíti pritom dar svojej dôstojnosti a slobody, v ktorej má možnosť sa úplne na Boha spoľahnúť alebo sa od Boha aj odvrátiť. Nevera popiera to, že človek je Božím stvorením a je na Boha odkázaný. Budovaním svojej nezávislosti (hoci formálne človek nemusí vieru v Boha popierať) celým životným postojom človek stráca zmysel, pre ktorý bol stvorený, a je na najlepšej ceste k nevere.
Skrze vieru sa človek sám obracia k Bohu, a tým odpovedá na jeho iniciatívu. Aj pohania, ak žijú podľa hlasu svedomia, sú poslušní jeho hlasu a poznávajú Boha, i keď bez zjavenia nedokonale.
Mravné konanie podľa viery je v úzkom súvise aj s rozumovým chápaním viery. Čím mravnejšie človek žije, tým lepšie aj rozumie prečo a vie vieru aj obrániť.
Viera nie je niečo, čo veriaci „má“ raz a navždy. Viera znamená ísť cestou. Táto cesta je „úzka“ a tŕnistá (Mt 7,14) – sú na nej omyly, pochybnosti, zblúdenia, odbočenia, únava, zastavenia, neistota, hmla, temnota. Človek často cíti, že jeho viera je veľmi slabá: „Verím, Pane, pomôž mojej nevere!“ (Mk 9,24).
Viera a život podľa viery sú v úzkom spojení aj so spoločenstvom veriacich. Viera sa upevňuje, keď sa spoločne prežíva, ohlasuje a odovzdáva (misijné poslanie, rodinné spoločenstvo, mládežnícke spoločenstvá...)
Vieru nesmieme nikdy zaprieť, je možné ju však niekedy zatajiť (napr. nedávať verejne najavo prejavy viery, nepútať na seba pozornosť – napr. v čase prenasledovania alebo diskriminácie).
Podnety na dialóg: Aký je rozdiel medzi vierou v Boha a „vierou“ napr. v zákon gravitácie? Aký je rozdiel medzi „veriť v Boha“ a „veriť Bohu“? (Aj diabol verí, že Boh je, a predsa je zatratený.) Vnímate vieru ako dar alebo ako obmedzenie? Prežili ste už skúšku viery (napr. stratu blízkeho človeka) alebo krízu viery? Čo vás podržalo? Posilnilo vás to? Je modlitba „Bože, ak si, tak sa mi daj poznať“ už prejavom viery? Prečo je také populárne vyhlasovať „Verím v Boha, ale Cirkev mi je ukradnutá“? Uveďte príklady malej viery apoštolov. Ktorý dar je viac – viera alebo život? Ako by ste sa zachovali v dramatickej voľbe – buď jedno alebo druhé? (Je zaujímavé, že medzi prvými kresťanmi boli takí, ktorí sa počas prenasledovania sami udali, a potom zlyhali.)

Bibliografia:
Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1814-1816.
Skoblík, J., Přehled křesťanské etiky. Karolinum, Praha 1997, s. 126-127.
Tondra, F. , Morálna teológia I. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 195-212.


B.    Nádej
Nádej je čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote. Starý zákon má pre nádej výraz tiqwá, od q-w-h – zdvíhať oči, napäto čakať. Ide o základný postoj, v ktorom s istotou očakávame, že Boh splní svoje prísľuby v Ježišovi Kristovi. O tejto nádeji (v nové nebo a v novú zem) máme vydávať svedectvo, napriek všetkým sklamaniam a bolestiam. Evanjeliá nepoužívajú priamo výraz nádej, ale Ježišovo ohlasovanie sa začalo dobrou zvesťou: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15) a blahoslavenstvami (Mt 5,1-12). Kristus tiež hovorí: „Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16,33).  Pre Pavla je charakteristické prepojenie dôvera (v Božie prísľuby) – očakávanie (budúcich dobier) – trpezlivosť (v protivenstvách).
Nádej zodpovedá túžbe po šťastí. Je to však iné ako optimizmus alebo viera v pokrok. Nádej nie je ani lacné utešovanie, ani útek zo „slzavého údolia“. Nemožno ju zamieňať ani s utópiou, ktorá sľubuje raj na zemi (komunizmus; demokracia s ideálnymi zákonmi). Nádej vidí reálne všetky problémy, bezprávie a pod., ale odmieta rezignovať. Je teda dôvodom na angažovanosť veriacich vo svete v úsilí o spravodlivejší svet – vo vedomí, že dokonalá spravodlivosť na tomto svete nikdy nebude.
Nádej očakáva spásu celého človeka – nielen účasť na Božom živote, ale aj vzkriesenie z mŕtvych a premenu ľudského tela na oslávené.
Spása, v ktorú dúfame, sa už začala. Ježiš Kristus už vybojoval zápas so diablom a smrťou, ale naplnenie a konečné zjavenie spásy ešte nenastalo, diabol má ešte stále moc, i keď obmedzenú. (Príklad: ustupujúca nemecká armáda – už bolo jasné, že Nemecko prehralo v II. svetovej vojne, ale pri ústupe ešte vojaci ničili, čo museli odovzdať.)
Kresťanstvu sa niekedy vyčíta, že hovorí o nádeji, ktorá nie je ničím zdôvodnená. Kresťania namietajú, že stojí na viere v Krista, najmä na jeho vzkriesení. Ak nieto viery ako základ (to, čo sme prijali ako minulé a súčasné pravdy), niet ani nádeje, ktorá upriamuje na budúce veci.
Nádej chráni pred rezignáciou, beznádejou, zúfalstvom, pesimizmom. Dodáva odvahu a silu tam, kde všetko vyzerá beznádejne. Vďaka nádeji kresťan dokáže prežiť aj veľké materiálne straty alebo stratu milovaných blízkych.
Nádej sa upevňuje pripomínaním si Božích činov (Sv. písmo), najmä diela spásy v Ježišovi Kristovi (liturgia, veľkonočné tajomstvo).
Podnety na dialóg: Aký je rozdiel medzi optimizmom a nádejou? Aký je symbol nádeje, známy z katakomb? (Kotva) Prečo, čo symbolizuje? Čo je to utópia? Prečo majú ľudia tendenciu veriť populistom a demagógom? Ako sa chrániť pred takýmto omylom? Má vôbec zmysel usilovať sa o spravodlivejšiu spoločnosť, keď na tejto zemi aj tak bude vždy i zlo, nedokonalosť, zákernosť, podvody, zneužívania...? Aké posolstvo vysielajú kresťania svojou angažovanosťou vo svete, alebo naopak svojím mlčaním či ľahostajnosťou? Ako pomôcť Cirkvi, aby jej hlas vo svete bolo viac počuť? (Cirkev nie sú len biskupi a kňazi, ale 98 - 99 % sú laici.) Ako vám znejú Kristove blahoslavenstvá?

Bibliografia:
Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1817-1821.
Skoblík, J., Přehled křesťanské etiky. Karolinum, Praha 1997, s. 127-128.
Tondra, F. , Morálna teológia I. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 212-218.


C.    Láska
Láska je čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.
V Starom zákone je láska k Bohu prikázaná (Dt 6,5). Boh človeka skúša, či ju má, ale zároveň človeku zjavuje, že ho nekonečne miluje, aj keď je neverný (Ozeáš). V Novom zákone Ježiš Kristus zhrnul všetky príkazy do lásky k Bohu a k blížnemu (Lk 10,27) a urobil z nej nové prikázanie (Jn 13,34). On sám ukázal lásku až do krajnosti (Jn 13,1). Sme povolaní napodobňovať Ježišovu lásku a tak zjavovať Boha Otca tomuto svetu.
Láska ako prikázanie prezrádza, že sa ňou v Písme myslí mravný čin, nie spontánny cit alebo vášeň: „Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“ (Jn 15,9-10). (Preto je prikázaná.) Posledný súd na konci sveta bude súdom na základe skutkov telesného a duchovného milosrdenstva (Mt 25,31-46).
Láska vytvára jednotu medzi osobami. Ľudia, ktorí sa navzájom milujú, sa cítia navzájom spojení. Najsvätejšia Trojica je milujúce spoločenstvo troch osôb, láska medzi Otcom a Synom je taká veľká a silná, že tvorí ďalšiu osobu – Ducha, Lásku. Preto je každá opravdivá ľudská láska obrazom Trojice. V láske sa odráža túžba človeka po stretnutí a naplnení v spoločenstve. Človek vníma lásku ako dar a ako jedinú primeranú odpoveď dáva tiež dar lásky. Láska presahuje človeka, láska chce, aby sa druhému darilo dobre a aby bol šťastný. Láska však vždy rešpektuje druhého ako osobu v jej slobode.
K láske patrí aj ochota zriekať sa. V láske človek poznáva, že nemôže dať viac ako seba, a čokoľvek, čo je menej ako on sám, je deformáciou, ba až urážkou lásky. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).
Láska je rôzna – je láska súrodenecká, rodičovská, priateľská, snúbenecká, manželská. Inú formu má láska k cudzincovi (milosrdný Samaritán), láska k blížnemu a láska k „vzdialenému“ (buď osobná angažovanosť, alebo pomoc materiálnymi prostriedkami ľuďom v iných krajinách, adopciou na diaľku, politickou angažovanosťou...)
Ježiš však žiada aj lásku k nepriateľom (Mt 5,44) – a je dobré si pripomenúť, že evanjeliá boli napísané už v čase prenasledovania. Ježišovo posolstvo je teda veľmi silné a náročné.
Nezriadená láska k sebe je egoizmus. Človek je sám sebe stredobodom pozornosti, iných nevníma ako osoby, lež ako objekty, ktoré majú poslúžiť jemu samému. Ak dvaja egoisti vstupujú do „vzťahu“, používajú sa navzájom vo svojom sebectve. Nemusia na to prísť hneď, no skôr či neskôr sa ich egoizmus prejaví a výsledkom je vnútorné zranenie, sklamanie, neochota až neschopnosť nadviazať opravdivý vzťah a opätovné používanie druhých ako predmety (účastníčka reality show: „netreba plakať nad rozliatym mliekom, treba sa pohnúť ďalej a užiť si“).
Najkrajší hymnus na lásku priniesol sv. Pavol v 1 Kor 13,1-13. Bez lásky je človek ničím. Láska je najväčšou čnosťou.
Podnety na dialóg: Ako znie tzv. zlaté pravidlo? Ako ho upravil Ježiš (Mt 7,12)? Možno lásku prikázať? Čo je symbolom lásky? Len srdce? A čo kríž a prebodnuté srdce? Dá sa naučiť láske „hraním sa na lásku“, voľnou láskou, láskou bez záväzkov, láskou na skúšku? Chodiť sa učíme chodením (a padaním), jazyk hovorením (a chybami) – no môžeme sa učiť láske formou pokus - omyl? Prečítajte si Pavlov hymnus na lásku a namiesto slova láska dajte vlastné meno.

Bibliografia:
Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1822-1829.
Skoblík, J., Přehled křesťanské etiky. Karolinum, Praha 1997, s. 128-130.
Tondra, F. , Morálna teológia I. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 218-238.


3. Dary a ovocie Ducha Svätého
Cieľ: Predstaviť dary a ovocie Ducha Svätého, pripomenúť sviatosť birmovania, vyvolať diskusiu o charizmách a svetskom ponímaní charizmy;

Mravný život kresťana posilňujú dary Ducha Svätého. Sú to stále dispozície, ktoré robia človeka ochotným riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého.
Je sedem darov Ducha Svätého:
dar múdrosti
dar rozumu
dar rady
dar sily
dar poznania
dar nábožnosti
dar bázne voči Bohu.
Počet sedem pochádza zo Septuaginty (Iz 11,1-2) a z Tradície. Kresťan ich v plnosti prijíma vo sviatosti birmovania. Birmovka znamená vedomé rozhodnutie sa pre záväzky plynúce z krstu, ktoré kedysi za nás ako deti urobili rodičia.
Apoštol Pavol uvádza aj ovocie Ducha Svätého. Sú to dokonalosti, ktorými sa predznamenáva to, čo bude vo večnosti: „láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota“ (Gal 5,22-23).
Podnety na dialóg: Prežívate väčšie vedomie zodpovednosti po birmovke a zároveň aj pomoc zo strany Ducha Svätého? Dary Ducha Svätého sa v gréčtine nazývajú charizmy. Čo sa dnes myslí pod charizmou, charizmatickým hercom, spevákom, politikom? Pavol v 1 Kor sa dosť obšírne venuje charizmám Ducha Svätého. Prečo ich výpočet končí hymnom na lásku, ktorú nazýva najväčším darom?


Bibliografia:
Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava 1998, 1830-1832.
Skoblík, J., Přehled křesťanské etiky. Karolinum, Praha 1997, s. 116.
Tondra, F. , Morálna teológia I. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula – Spiššké Podhradie 1994, s. 193.
Michalov, J., Sedem darov Ducha Svätého. Lúč, Bratislava 2002.


VI. Povolanie k svätosti
Cieľ: predstaviť Máriu a svätých ako vzory čnostného života a podnietiť ich nasledovanie.

Panna Mária, sv. Jozef, svätí sú vzorom čností. V Márii žiaria čnosti najväčším jasom, lebo v nej hriech nikdy nebránil rozvoju čností. Bola plná milosti (Lk 1,28) a zatienená Duchom Svätým (Lk 1,35), v nej rástol Kristus a ona jej srdce nikdy neprestalo uchovávať Božie slovo (Lk 2,19; 2,51). Vďaka tejto jej otvorenosti sa v nej Slovo mohlo stať Telom – Boh sa stal viditeľným. S apoštolmi na Turíce očakávala zoslanie Ducha a bola ním naplnená (Sk 1,14; 2,4). Aj ona teda neustále rástla v poznaní, milosti a čnostiach.
Jozef je označený ako človek spravodlivý, ktorý svoju úctu a lásku k Márii prejavil tým, že hľadal čo najohľaduplnejší spôsob, ako neporušiť Boží zákon a zároveň nevystaviť človeka nespravodlivému trestu. Pre túto čnosť mu Boh zveril svojho syna pod ochranu a do výchovy – u neho sa Ježiš ako človek učil práci, spravodlivosti, úcte k žene a od oboch, Jozefa a Márie, vzťahu k Bohu v rodinnom spoločenstve zachovávaním Mojžišovho zákona. (Mt 1,18 – 2,23; Lk 2,1 – 2,52).
Príklady ďalších svätých:
sv. František z Assisi – čnosť miernosti,
sv. Ignác z Loyoly – čnosť mravnej sily (pôvodne rytier – potom Boží vojak),
sv. Ján Bosco – čnosť múdrosti (výchova, pedagogika),
sv. Terézia z Lisieux – čnosť lásky,
sv. Terézia z Kalkaty (Matka Tereza) – skutky telesného a duchovného milosrdenstva,
Boží sluha Ján Pavol II. – čnosť nádeje („Nebojte sa!“), dary Ducha Svätého.

Bibliografia:
Sväté písmo Nového zákona.
Ondruš, R., Blízki Bohu i ľuďom. Tatran pre SSV, Bratislava 1991.


With the information we provide about  selogan tim tam

, We hope you can be helped and hopefully set a precedent with you . Or also you can see our other references are also others which are not less good about  55 Contoh Kalimat Larangan dalam Bahasa Inggris dan Artinya

, So and we thank you for visiting.

open contoh marketing : kbd.sk/web/documents/osnovy/3rocnik/Cnosti-osnovy